Asi pred 2 týždňami som sa vracal nadránom z diskotéky v Menge, čo je miesto blízko Cali v južnej časti Kolumbie, kde sa nachádza množstvo veľkých disko barov na úrovni nášho Ministri of Fun v Banskej Bystrici. Išiel som si precvičiť svoje nové „skily“ salsy a bachaty, ktoré som v Kolumbii nadobudol a na ktoré som už patrične hrdý. Ako si tak kráčam o 4. ráno domov, keďže som sa chcel trochu prejsť a vychodiť tých pár mochito, uvedomil som si, že sa práve prechádzam sám vraj po jednom z najnebezpečnejších miest Kolumbie a pritom som sa cítil naozaj veľmi bezpečne. Popri tom som si spomenul na všetky moje zážitky počas doterajšieho mesiaca v Kolumbii a taktiež na moje ostatné „crazy“ party v Bangkoku, Šanghaji, Manile, Riu, Buenos Aires, Montevideu, Cebu či Kuala Lumpur, pričom len moji parťáci vedia o čom vravím. No a prišiel som na veľmi zaujímavú vec - buď sa Európa stáva nebezpečnejšia alebo je svet bezpečnejší alebo ja mám 120 strážnych anjelov a ďalších 50 v zálohe, lebo naozaj neviem, či by som sa teraz prechádzal sám v takto v neskorých hodinách po Nemecku, Francúzsku a mnoho iných európskych štátoch a robil veci, ktoré si bez problémov dovolím v tých takzvaných „nebezpečných krajinách“ .
Samozrejme že som počas mojich ciest zažil a aj videl mnoho krkolomných situácii, no tie vyplývali skôr z mojej nerozvážnosti a spontánnosti, a to isté by ma postretlo aj v Európe pri rovnakom životnom štýle a správaní .
Ako som mal túto myšlienku v hlave, priskočili ku mne 4 milí, otrhaní chlapíci a „zahablovali“ čosi po španielsky. V duchu som si povedal: „ bože Jaro, zas musíš všetko zakríknuť!“ Mladí chlapi natiahli ruku ku mne a tak som vyrozumel, že asi by po mne niečo chceli, tak som im povedal mojou lámanou špangličtinou ( čo je môj mix angličtiny a španielčiny) : „do you need ayudar Amigos?“ spýtal som sa ( potrebujete pomoc priatelia? ). Odpovedali : „si, un poco de dinero por favor“ ( áno, trošku peňazí prosíme). Boli milí a ja som už dnes pár bezdomovcom dal zopár pesos. A tak si vravím : „ no reku, že dám aj týmto” a ihneď otvorím peňaženku. Ako tak pozerám do nej, vidím, že mám len veľké bankovky, 50 000 pesos, čo je asi 15 euro a tie im samozrejme dať nemôžem. Neboli zase až takí milí ☺ . V duchu si však vravím, že musím mať aj menšie a z vrecka som vytiahol ešte celú hrču peňazí. Prezerám ju, ale ani v nej menšie bankovky neboli. A tak im vravím: “ lo siento Amigos ( prepáčte priatelia)”. Až vtedy sa mi v hlave trochu vyjasnilo a uvedomil som si svoju situáciu a v duchu som si povedal: “ Jaro, ty si asi naozaj estupido“. Pripomínam, mal som v sebe už par whisky, mochito a už ani neviem čo všetko, inak by som takú blbosť asi nikdy nevyrobil a už aj pozerám na zem a očami hľadám, čo by som mohol použiť a dávam si ruku do vrecka k hotelovým kľúčom, že ich použijem aspoň ako boxer, ak sa čosi zomelie. No zrazu chlapci zahablovali: „no problem amigo, gracias“. A že idú skúsiť inde. Ja som si zhlboka vydýchol a cítil som, ako mi srdce znova naberá normálne tempo. A ako tak pozerám za nimi, všimol som si, že jeden z nich mal otrhaný dres Barcelony a v Kolumbii je to skôr výnimka, keďže skoro každý fandi Realu, lebo ako isto viete James je Kolumbijčan. V duchu si vravím,“ konečne niekto normálny“ a vtedy ma z čista jasna napadlo, kde som si dal výdavok z toho posledného red bulu v Living klube ( diskoklube). Mal som tam asi 10 000 pesos( asi 3 eura) a teda kričím na nich, že: „ amigos!“. Otočili sa a prišli pomaly ku mne a ja som im dal tie peniaze, že nech si dačo kúpia a oni šťastní s úsmevom odišli. Čo som tým však chcel povedať? To, že je krajina chudobná, ešte neznamená, že je nebezpečná, všetko je totiž o ľuďoch a mentalite. Často ľudia, ktorí majú malo sú oveľa lepší, milší a štedrejší, ako tí, čo majú veľa.
Samozrejme treba dodržiavať určité bezpečnostné rady. Občianska vojna trvala 40 rokov, no pred pár týždňami bola podpísaná mierová dohoda medzi vládou a rebelmi. No ešte sa uvidí, ako obe strany s mierom naložia. V týchto krajinách vám však po príchode na rovinu povedia, na čo si máte dávať pozor, kam sa dá ísť a kde radšej nechodiť. Sú k vám féroví, otvorení.
Mrzí má však, že keď prídete do Európy, Európa sa tvári ako Atlantída, všetko je super a bezpečné, len občas sem a tam dakto vyletí do vzduchu alebo prejde cez vás nákladiak. No podľa zodpovedných je to normálne , veď sa to stáva sa to aj inde. Najpravdepodobnejšia a najhoršia situácia, čo sa Vám môže stať napríklad v Latinskej Amerike je, že vás okradnú na ulici a prídete o peňaženku, hodinky, či kabelku. V Európe však môžete vyletieť do vzduchu aj s peňaženkou, hodinkami , či kabelkou. Ide tu o niečo úplne iné. Však väčšina z vás vie o čom asi hovorím.
Nad touto témou som začal rozmýšľať už veľmi dlho, no oči dokorán mi otvorila až otázka jedného Kolumbijčana počas karnevalu v Kartagene. (Kartagena je severná, karibská časť Kolumbie) Položil mi pre mňa veľmi zaujímavú a nečakanú otázku : ,,nebojíte sa v tej Európe žiť, keď tam stále čosi vybuchuje“? To je už asi fakt na zamyslenie, keď sa ma Kolumbijčan takéto niečo opýta, nemyslite?
Samozrejme neporovnávam krajiny ako sú Sýria, Líbya a iné, v ktorých zúri občianska vojna a genocída a každý vie, že ho nič dobré nečaká, ak do takej krajiny vkročí. Veľmi ma však mrzí, že Európa zakrýva svoje problémy, mlčí, nerieši ich a čo je ešte oveľa horšie, že ich zámerne ututláva a zahmlieva.
Na naše veľké šťastie Slovensko je v tomto smere zatiaľ málo rizikové, teda aspoň moje malé mestečko na Orave a jeho okolie, kde najväčšie riziko je, že dostanete na diskotéke po nose, no samozrejme svoj nos pomstíte a o par minút si spolu s vašim súperom ešte aj vypijete.
Týmto článkom samozrejme neposudzujem bezpečnosť krajiny ako odborník a nepasujem sa do role experta, to ani náhodou nie, len vravím, ako to pociťujem ja, bežný cestovateľ, ktorý nevyznáva nejaké rezortné dovolenky, ale rád preskúmavam terén a nie len v bezpečných oblastiach, ale často zájdem preskúmať aj favely alebo „ komuny“ , ako sa týmto oblastiam latinskej Amerike hovorí. Nechodím do cudzích krajín, aby som v bare pil so Slovákmi, európanmi, či gringami ( američanmi), ale chcem spoznať hlavne ľudí v danej krajine, spoznať ich životný štýl, kultúru a preto sa vždy snažím infiltrovať práve medzi nich.
A čo som týmto všetkým chcel povedať??
Netreba veriť všetkému, čo nám kto povie, napríklad, že v Kolumbii ťa zabijú, zjedia, pripadne urobia z teba kokaín a že guľky tam lietajú ako u nás muchy počas zabíjačky a podobne drísty. Treba si uvedomiť, že tieto veci už skončili mnoho rokov v minulosti, no média to neradi zoberú späť, pretože ako by vyzeralo, že banánové republiky sa bezpečnosťou začínajú vyrovnávať západnej demokracii?
Samozrejme, že všade, kde pôjdete, netreba vyhľadávať nebezpečenstvo a treba byt opatrný, všímavý ,rozvážny, používať sedliacky rozum a hlavne treba rešpektovať ľudí. Už mnohokrát sa mi potvrdilo, že ak rešpekt dáte, rešpekt aj dostanete a platí to určite aj opačne. Ak sa totiž bohatý pánko prechádza po favele či komune , je arogantný a nepríjemný, dáva ľuďom najavo, že akí sú oni oproti nemu nič a ešte schválne ukazuje, koľko ma peňazí, aký ma iPhone, či hodinky, a tak sa im ani nečudujem, že mu tie hodinky zoberú ako taká zdravá otcovská facka.
Tak ešte raz na záver: „ stáva sa svet bezpečnejším alebo Európa nebezpečnejšou?
Ak sa Vám má niečo stať, stane sa vám to aj doma v kúpeľni, a preto určite cestujte, nebojte sa a nech je to šupa !!!